Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

História obce

Na základe starobylého názvu obce, ktorý označoval staré slovanské kultové miesta, možno usudzovať, že táto lokalita bola osídlená našimi predkami už v 6. storočí po Kristovi. V 11. storočí bol na spomínanom kultovom mieste nad dedinou postavený kresťanský chrám zasvätený Povýšeniu Svätého kríža, ktorý slúžil ako farský kostol aj pre blízke Nedanovce a Turčianky. Krásno pôvodne patrilo príslušníkom blatnicko-novosadskej vetvy veľmožského rodu Hunt-Poznanovcov. Po vymretí tejto vetvy rodu v roku 1185 sa majiteľmi dediny stali spríbuznené rody, z ktorých najväčší podiel pripadol Michalovi, synovi Michala z Krásna. Po jeho smrti kráľ Ľudovít I. daroval v roku 1346 jeho majetky (Krásno a Nedanovce) Tomášovi Rufusovi zo Stráží, predkovi Aponiovcov. Príbuzní nebohého Michala proti tomu v roku 1346 protestovali a dosiahli, že Krásno im kráľ vrátil a Tomáš Rufus sa stal trvalým majiteľom susedných Nedanoviec. Vďaka deľbe Krásna z roku 1396 vieme, že v dedine v tom čase stálo 12 sedliackych usadlostí, jedna šľachtická kúria a kamenný kostol. Pôvodným majiteľom patrilo Krásno až do začiatku 16. storočia. V roku 1510 ho získal do zálohu Vavrinec Salcer zo Záblatia a jeho deti. Pôvodní majitelia nedokázali dlžnú sumu vrátiť a tak Krásno pripojili Salcerovci k hradnému panstvu Hrušov. V 16. storočí patrilo Krásno k stredne veľkým dedinám s 20 obývanými domami. Po vymretí Salcerovcov sa v držbe vystriedali šľachtické rody Tapolčániovcov, Keglevičovcov a Koháriovcov. Aj v neskoršom období bola dedina rozdelená medzi viacerých šľachtických vlastníkov. V druhej polovici 18. storočia sa ako zemepáni obce uvádzajú Bošániovci, Kvašajovci, Husárovci a Huňadyovci. Okrem poľnohospodárstva sa obyvatelia zaoberali aj dedinským remeslom. Nesporne historický cenný románsky farský kostol Povýšenia Svätého kríža „na Chríbe“ koncom 18. storočia zbúrali a postavili nový kostol priamo v intraviláne dediny. Vďaka viacročnému archeologickému výskumu, boli preskúmané nielen základy starého kostola, ale aj rozsiahly prikostolný cintorín.

 

MAJITELIA


Krásno bolo od najstarších čias obývané slovenským etnikom. Patrilo blatnícko-novosadskej vetve rodu Hunt-Poznanovcov. Po smrti Čanádovho syna Stojslava pripadlo spríbuzneným šľachtickým rodinám. Koncom 14. storočia sa ako majitelia uvádzajú šľachtici zo Zemianskeho Vrbovka v Honte. Začiatkom 16. storočia dedinu získali Salcerovci zo Záblatia a pripojili ju k Hrušovsko-malotopoľčianskemu panstvu v Tekove. V 18. a 19. storočí tu vlastnili majetkové podiely Bošániovci, Kvašajovci, Husárovci a Huňadyovci. Kvašajovké podiely v dedine odkúpil v druhej polovici 19. storočia barón Gregor Friesenhof, ktorý sa snažil napomáhať pri zavádzaní racionálnejších foriem hospodárenia nielen na vlastnom veľkostatku, ale aj na drobných roľníckych hospodárstvach.

 

PAMIATKY


V katastri obce je vďaka viacerým nálezom doložené osídlenie už v praveku. Z obdobia mladšieho paleolitu (40 000 – 8 000 rokov pred Kristom) sa tu našli štiepané kamenné nástroje i zvyšky mamutích kostí. Začiatkom mladšej doby kamennej (okolo 5000 pred Kristom) sa tu usadzujú prvé roľnícke spoločenstvá, ktoré tu zanechali stopy v podobe zvyškov keramických nádob. Medzi tunajšie najvýznamnejšie nálezy z obdobia neskorej doby kamennej patrí pozoruhodná plastika Venuše, nájdená v polohe Kráčiny a datovaná do obdobia 3400 – 3000 pred Kristom. Patrí k najreprezentatívnejším príkladom pokrokovejšieho výtvarného štýlu a podľa odborníkov sa stala aj vzorom pre plastiky nasledujúcich pravekých kultúr. 
V polohe Kráčiny sa nálezmi doložilo aj mladšie kontinuálne osídlenie zo záveru doby kamennej a nástupu doby bronzovej (okolo 2000 rokov pred Kristom). Z katastra obce sú známe i pamiatky zo včasnej doby dejinnej, svedčiace o tunajšom pobyte Keltov. Slovanské osídlenie je v tejto lokalite intenzívnejšie doložené od 9. storočia, a to najmä vďaka identifikácii veľkomoravského sídliska pri rybníku v severnom okraji obce a ďalšieho osídlenia z 9. a 10. storočia identifikovaného východne od obce. Na západnom svahu vyvýšeniny Chríb s lokalitou zaniknutého románskeho kostola bolo nálezmi zistené mladšie osídlenie z 11. - 13. storočia. Okolo kostola sa takisto začalo intenzívne pochovávať od konca 11. storočia, čo svedčí o význame a centrálnom postavení tejto sakrálnej stavby i samotného Krásna v okolí. Tunajším výskumom v rokoch 1953-1955 sa na kostolnom cintoríne získali viaceré doklady o hmotnej kultúre stredovekých obyvateľov Krásna i okolia. Medzi najvýznamnejšie patrí bronzová plastika s postavou ukrižovaného Krista z 12. storočia, mince z prelomu 11. a 12. storočia, náhrdelníky z 12. storočia a i strieborné prstene z 13.-14. storočia.
Na výraznom vápencovom ostrohu v severovýchodnom okraji obce sa zachovali zvyšky archeologicky preskúmaného a pamiatkovo prezentovaného stredovekého, dnes už zaniknutého rímskokatolíckeho farského Kostola Povýšenia Svätého kríža. V písomných prameňoch sa nepriamo uvádza až v súpise pápežských poplatkov z rokov 1332-1337, kde je uvedená zmienka o tunajšej farnosti Svätého kríža. Výskum regionálneho bádateľa a amatérskeho archeológa Oldricha Krupicu preukázal oveľa starší pôvod stavby a jej datovanie prostredníctvom nájdených mincí posunul až do konca 11. storočia. V tom čase mal kostol podobu jednoloďovej stavby. V okolí kostola sa výskumom odkryl rozsiahly stredoveký cintorín z 11.-15. storočia s vyše 1600 hrobmi, z ktorých 111 bolo prekrytých veľkými kamennými náhrobnými platňami. Tieto objavy preukázali centrálne postavenie tunajšieho kostola v regióne Ponitria a jeho zapojenie do systému postupne budovanej cirkevnej organizácie ranouhorského štátu. Význam stavby potvrdzuje i zistenie, že ešte v priebehu stredoveku bol jednoloďový objekt rozšírený o bočné stavby. Začiatkom 16. storočia bol múrom okolo kostola vymedzený menší novoveký cintorín, v ktorom sa identifikovalo 350 hrobov zo 16.-18. storočia. Súčasťou ohradeného areálu sa v 2. polovici 16. storočia stala aj nová murovaná kostnica. Zrejme počas prvých tureckých vpádov na Ponitrie došlo aj k poškodeniu kostola, nakoľko výskum identifikoval jeho požiar v 16. storočí. Následne obnovená sakrálna stavba slúžila s cintorínom pre veriacich až do konca 18. storočia. Podľa opisu z roku 1798 mal kostol v tom čase dve kaplnky, úzku vežu a v jeho interiéri sa okrem krypty nachádzala drevená kazateľnica, chórus s organom, hlavný oltár Svätého kríža i bočný oltár zasvätený Sedembolestnej Panne Márii. V súčasnosti je táto vzácna stredoveká pamiatka sprístupnená verejnosti ako pamiatkovo prezentovaná archeologická lokalita.
Dodnes zachovalý klasicistický Kostol Povýšenia sv. Kríža vznikol po zbúraní susedného menšieho stredovekého kostola v rokoch 1800-1801. Nový a priestrannejší chrám prevzal pôvodné patrocínium a zaujal polohu vo vyvýšenom severovýchodnom okraji obce. Chrám tvorí jednoloďová priestranná stavba s pravouhlým presbytériom, vstavanou západnou vežou a od východu na presbytérium napojenou sakristiou. Interiér kostola zdobia pruské klenby a oltárny obraz s motívom Kristovho kríža, ktorý v roku 1806 vyhotovil známy rakúsky maliar Jozef Zanussi. Fasády kostola členené segmentovo zaklenutými oknami sú striedmo zdobené v duchu klasicizmu a boli spolu s interiérom kostola v 19. – 20. storočí viackrát obnovené.
Kánonická vizitácia z roku 1798 opisuje pri cintoríne stredovekého kostola kamenný kríž s ukrižovaným Kristom, na ktorého mieste sa dnes nachádza nový drevený kríž. Z drobných sakrálnych objektov sa dodnes zachovala murovaná stĺpová kaplnka – Božia muka, zvaná Anjelíček. Bola postavená miestnymi zemepánmi v roku 1866 pri mieste cestnej nehody, ako prejav vďaky za záchranu životov. Svojou polohou nad cestou do Brodzian v susedstve rybníka kaplnka dotvára neopakovateľnú scenériu okolitej krajiny.
V obci sa od 2. polovice 18. storočia spomína kaštieľ, ktorý v tom čase patril spolu s tunajším majetkom grófovi Keglevičovi. Stál v severozápadnej časti obce a podľa mapy z roku 1782 ho tvorila trojkrídlová budova. V polovici 19. storočia prešiel spolu s majetkom do rúk najprv kniežaťa Inocenta Odescalchiho a neskôr do vlastníctva Júliusa Odescalchiho, ktorý budovu prestaval. Spomedzi novších zemepánov tu na sklonku 19. storočia vynikol barón Gregor Friesenhof, ktorý bol uznávaným odborníkom v oblasti poľnohospodárstva a spoločenských vied. K staršej budove kaštieľa pristaval nový dvojpodlažný trakt a východne od neho na vykúpených pozemkoch založil park. V roku 1887 do areálu kaštieľa presťahoval zo susedných Nedanoviec meteorologickú stanicu, ktorú prebudoval na observatórium, pričom v Krásne zriadil aj vlastnú kníhtlačiareň a stal sa zakladateľom Ponitrianskeho poľnohospodárskeho spolku. Neskôr boli časti tunajšieho kaštieľa rozoberané a výrazne prestavované, pričom len pred niekoľkými rokmi boli jeho posledné zvyšky asanované. 

http://apsida.sk/c/2814/krasno