História obce Prečítať

Na základe starobylého názvu obce, ktorý označoval staré slovanské kultové miesta, možno usudzovať, že táto lokalita bola osídlená našimi predkami už v 6. storočí po Kristovi. V 11. storočí bol na spomínanom kultovom mieste nad dedinou postavený kresťanský chrám zasvätený Povýšeniu Svätého kríža, ktorý slúžil ako farský kostol aj pre blízke Nedanovce a Turčianky. Krásno pôvodne patrilo príslušníkom blatnicko-novosadskej vetvy veľmožského rodu Hunt-Poznanovcov. Po vymretí tejto vetvy rodu v roku 1185 sa majiteľmi dediny stali spríbuznené rody, z ktorých najväčší podiel pripadol Michalovi, synovi Michala z Krásna. Po jeho smrti kráľ Ľudovít I. daroval v roku 1346 jeho majetky (Krásno a Nedanovce) Tomášovi Rufusovi zo Stráží, predkovi Aponiovcov. Príbuzní nebohého Michala proti tomu v roku 1346 protestovali a dosiahli, že Krásno im kráľ vrátil a Tomáš Rufus sa stal trvalým majiteľom susedných Nedanoviec. Vďaka deľbe Krásna z roku 1396 vieme, že v dedine v tom čase stálo 12 sedliackych usadlostí, jedna šľachtická kúria a kamenný kostol. Pôvodným majiteľom patrilo Krásno až do začiatku 16. storočia. V roku 1510 ho získal do zálohu Vavrinec Salcer zo Záblatia a jeho deti. Pôvodní majitelia nedokázali dlžnú sumu vrátiť a tak Krásno pripojili Salcerovci k hradnému panstvu Hrušov. V 16. storočí patrilo Krásno k stredne veľkým dedinám s 20 obývanými domami. Po vymretí Salcerovcov sa v držbe vystriedali šľachtické rody Tapolčániovcov, Keglevičovcov a Koháriovcov. Aj v neskoršom období bola dedina rozdelená medzi viacerých šľachtických vlastníkov. V druhej polovici 18. storočia sa ako zemepáni obce uvádzajú Bošániovci, Kvašajovci, Husárovci a Huňadyovci. Okrem poľnohospodárstva sa obyvatelia zaoberali aj dedinským remeslom. Nesporne historický cenný románsky farský kostol Povýšenia Svätého kríža „na Chríbe“ koncom 18. storočia zbúrali a postavili nový kostol priamo v intraviláne dediny. Vďaka viacročnému archeologickému výskumu, boli preskúmané nielen základy starého kostola, ale aj rozsiahly prikostolný cintorín.

MAJITELIA

Krásno bolo od najstarších čias obývané slovenským etnikom. Patrilo blatnícko-novosadskej vetve rodu Hunt-Poznanovcov. Po smrti Čanádovho syna Stojslava pripadlo spríbuzneným šľachtickým rodinám. Koncom 14. storočia sa ako majitelia uvádzajú šľachtici zo Zemianskeho Vrbovka v Honte. Začiatkom 16. storočia dedinu získali Salcerovci zo Záblatia a pripojili ju k Hrušovsko-malotopoľčianskemu panstvu v Tekove. V 18. a 19. storočí tu vlastnili majetkové podiely Bošániovci, Kvašajovci, Husárovci a Huňadyovci. Kvašajovké podiely v dedine odkúpil v druhej polovici 19. storočia barón Gregor Friesenhof, ktorý sa snažil napomáhať pri zavádzaní racionálnejších foriem hospodárenia nielen na vlastnom veľkostatku, ale aj na drobných roľníckych hospodárstvach.

PAMIATKY

V katastri obce je vďaka viacerým nálezom doložené osídlenie už v praveku. Z obdobia mladšieho paleolitu (40 000 – 8 000 rokov pred Kristom) sa tu našli štiepané kamenné nástroje i zvyšky mamutích kostí. Začiatkom mladšej doby kamennej (okolo 5000 pred Kristom) sa tu usadzujú prvé roľnícke spoločenstvá, ktoré tu zanechali stopy v podobe zvyškov keramických nádob. Medzi tunajšie najvýznamnejšie nálezy z obdobia neskorej doby kamennej patrí pozoruhodná plastika Venuše, nájdená v polohe Kráčiny a datovaná do obdobia 3400 – 3000 pred Kristom. Patrí k najreprezentatívnejším príkladom pokrokovejšieho výtvarného štýlu a podľa odborníkov sa stala aj vzorom pre plastiky nasledujúcich pravekých kultúr. 
V polohe Kráčiny sa nálezmi doložilo aj mladšie kontinuálne osídlenie zo záveru doby kamennej a nástupu doby bronzovej (okolo 2000 rokov pred Kristom). Z katastra obce sú známe i pamiatky zo včasnej doby dejinnej, svedčiace o tunajšom pobyte Keltov. Slovanské osídlenie je v tejto lokalite intenzívnejšie doložené od 9. storočia, a to najmä vďaka identifikácii veľkomoravského sídliska pri rybníku v severnom okraji obce a ďalšieho osídlenia z 9. a 10. storočia identifikovaného východne od obce. Na západnom svahu vyvýšeniny Chríb s lokalitou zaniknutého románskeho kostola bolo nálezmi zistené mladšie osídlenie z 11. - 13. storočia. Okolo kostola sa takisto začalo intenzívne pochovávať od konca 11. storočia, čo svedčí o význame a centrálnom postavení tejto sakrálnej stavby i samotného Krásna v okolí. Tunajším výskumom v rokoch 1953-1955 sa na kostolnom cintoríne získali viaceré doklady o hmotnej kultúre stredovekých obyvateľov Krásna i okolia. Medzi najvýznamnejšie patrí bronzová plastika s postavou ukrižovaného Krista z 12. storočia, mince z prelomu 11. a 12. storočia, náhrdelníky z 12. storočia a i strieborné prstene z 13.-14. storočia.
Na výraznom vápencovom ostrohu v severovýchodnom okraji obce sa zachovali zvyšky archeologicky preskúmaného a pamiatkovo prezentovaného stredovekého, dnes už zaniknutého rímskokatolíckeho farského Kostola Povýšenia Svätého kríža. V písomných prameňoch sa nepriamo uvádza až v súpise pápežských poplatkov z rokov 1332-1337, kde je uvedená zmienka o tunajšej farnosti Svätého kríža. Výskum regionálneho bádateľa a amatérskeho archeológa Oldricha Krupicu preukázal oveľa starší pôvod stavby a jej datovanie prostredníctvom nájdených mincí posunul až do konca 11. storočia. V tom čase mal kostol podobu jednoloďovej stavby. V okolí kostola sa výskumom odkryl rozsiahly stredoveký cintorín z 11.-15. storočia s vyše 1600 hrobmi, z ktorých 111 bolo prekrytých veľkými kamennými náhrobnými platňami. Tieto objavy preukázali centrálne postavenie tunajšieho kostola v regióne Ponitria a jeho zapojenie do systému postupne budovanej cirkevnej organizácie ranouhorského štátu. Význam stavby potvrdzuje i zistenie, že ešte v priebehu stredoveku bol jednoloďový objekt rozšírený o bočné stavby. Začiatkom 16. storočia bol múrom okolo kostola vymedzený menší novoveký cintorín, v ktorom sa identifikovalo 350 hrobov zo 16.-18. storočia. Súčasťou ohradeného areálu sa v 2. polovici 16. storočia stala aj nová murovaná kostnica. Zrejme počas prvých tureckých vpádov na Ponitrie došlo aj k poškodeniu kostola, nakoľko výskum identifikoval jeho požiar v 16. storočí. Následne obnovená sakrálna stavba slúžila s cintorínom pre veriacich až do konca 18. storočia. Podľa opisu z roku 1798 mal kostol v tom čase dve kaplnky, úzku vežu a v jeho interiéri sa okrem krypty nachádzala drevená kazateľnica, chórus s organom, hlavný oltár Svätého kríža i bočný oltár zasvätený Sedembolestnej Panne Márii. V súčasnosti je táto vzácna stredoveká pamiatka sprístupnená verejnosti ako pamiatkovo prezentovaná archeologická lokalita.
Dodnes zachovalý klasicistický Kostol Povýšenia sv. Kríža vznikol po zbúraní susedného menšieho stredovekého kostola v rokoch 1800-1801. Nový a priestrannejší chrám prevzal pôvodné patrocínium a zaujal polohu vo vyvýšenom severovýchodnom okraji obce. Chrám tvorí jednoloďová priestranná stavba s pravouhlým presbytériom, vstavanou západnou vežou a od východu na presbytérium napojenou sakristiou. Interiér kostola zdobia pruské klenby a oltárny obraz s motívom Kristovho kríža, ktorý v roku 1806 vyhotovil známy rakúsky maliar Jozef Zanussi. Fasády kostola členené segmentovo zaklenutými oknami sú striedmo zdobené v duchu klasicizmu a boli spolu s interiérom kostola v 19. – 20. storočí viackrát obnovené.
Kánonická vizitácia z roku 1798 opisuje pri cintoríne stredovekého kostola kamenný kríž s ukrižovaným Kristom, na ktorého mieste sa dnes nachádza nový drevený kríž. Z drobných sakrálnych objektov sa dodnes zachovala murovaná stĺpová kaplnka – Božia muka, zvaná Anjelíček. Bola postavená miestnymi zemepánmi v roku 1866 pri mieste cestnej nehody, ako prejav vďaky za záchranu životov. Svojou polohou nad cestou do Brodzian v susedstve rybníka kaplnka dotvára neopakovateľnú scenériu okolitej krajiny.
V obci sa od 2. polovice 18. storočia spomína kaštieľ, ktorý v tom čase patril spolu s tunajším majetkom grófovi Keglevičovi. Stál v severozápadnej časti obce a podľa mapy z roku 1782 ho tvorila trojkrídlová budova. V polovici 19. storočia prešiel spolu s majetkom do rúk najprv kniežaťa Inocenta Odescalchiho a neskôr do vlastníctva Júliusa Odescalchiho, ktorý budovu prestaval. Spomedzi novších zemepánov tu na sklonku 19. storočia vynikol barón Gregor Friesenhof, ktorý bol uznávaným odborníkom v oblasti poľnohospodárstva a spoločenských vied. K staršej budove kaštieľa pristaval nový dvojpodlažný trakt a východne od neho na vykúpených pozemkoch založil park. V roku 1887 do areálu kaštieľa presťahoval zo susedných Nedanoviec meteorologickú stanicu, ktorú prebudoval na observatórium, pričom v Krásne zriadil aj vlastnú kníhtlačiareň a stal sa zakladateľom Ponitrianskeho poľnohospodárskeho spolku. Neskôr boli časti tunajšieho kaštieľa rozoberané a výrazne prestavované, pričom len pred niekoľkými rokmi boli jeho posledné zvyšky asanované. 

http://apsida.sk/c/2814/krasno